Naša ďalšia výprava bola zorganizovaná pomerne rýchlo. Dôvodom bola myšlienka, čo ak na nás čaká ďalší z mohykánov našich riek, čo ak práve tieto dni budú štedré na poklady našich riek a my sedíme doma? Tak to teda nie, IDEME – každý z nás odvetil jednohlasne. A začalo plánovanie. Kedy? Kde? To boli základné otázky našich výprav. Naším verným pomocníkom je aplikácia google maps, pomocou ktorou si vždy nájdeme pár miest, ktoré sa nám pozdávajú. Po vybratí miesta nás čakala otázka kedy? Keďže každý z nás je obmedzovaný aktivitou, ktorá sa nazýva práca, nebolo ľahké zvoliť si jednotný termín. Ale kde je vôľa, tam je cesta.
Táto výprava sa realizovala na mieste, kde sa spája Latorica a Ondava a začína sa Bodrog. Vo štvrtok popoludní sme si naložili auto potrebnými vecami a vyrazili sme. Jeden z najkrajších pocitov aký poznám je ten, keď sedím v aute a idem na ryby. Mám rád, keď spoznávam nové miesta. Cesta bola, tak ako vždy, nekonečná a my sme s napätím očakávali jej koniec. Konečne sme dorazili na miesto a hneď pri prvom preskúmaní miesta nás privítal obrovský húf komárov. Poviem vám pravdu, niečo také som ešte nezažil. Nedalo sa ich zbaviť. Boli neodbytné. Po použití repelentu sme mali pocit, že ich aktivita ešte viac stúpla.Chtiac-nechtiac, od hlavy po päty doštípaní, sme začali vybaľovať auto. Keďže sme nemali žiadne nástrahové ryby a slnko už bolo za horizontom, rozhodli sme sa skúsiť šťastie a šli sme vábiť. Člnom sme sa vyviezli hore prúdom po Latorici a nechali sa splavovať. Po pár minútach vábenia sa ukázalo, že sa sumcom veľmi nechce spolupracovať a tak sme ostali prvý večer bez záberu. Nevadí, veď to nie je ani prvý ani posledný krát. Trošku sklamaní sme sa vybrali spať.
Nastalo ráno a nás čakala úloha, ktorý ani jeden z nás nemá v láske a to je chytanie nástrahových rýb. Naviazali sme feedrove a matchove udice a začali chytať. Po pol hodine chytania sme vedeli, že máme zase celý deň čo robiť. Osobne nepoznám rieku, na ktorej je tak ťažké chytiť nástrahovú rybu ako na Bodrogu. Každú výpravu nám dáva pocítiť, že nič nie je zadarmo a každú, aj tú nástrahovú, rybu si treba zaslúžiť. Deň bežal nekompromisným tempom a my sme stále boli bez nástrahovej ryby. Všetko čo sme chytili bolo veľkosťou vhodné skôr na zubáča a šťuku, než na sumca. Feeder ani plávana nefungovali a tak sme museli skúšať, meniť miesta aj systémy. Poviem vám, že mi nebolo všetko jedno, keď bolo už poobedie , my sme stále nemali vyvezené udice a na ceste bola ďalšia skupina, ktorá sa spoliehala na nás, že im nachytáme nástrahové ryby.
Deň zbehol, druhá skupina dorazila a nám neostávalo nič iné, len sa rozmiestniť, nastaviť správnu správnu palebnú silu udíc a vyviezť ich s rybkami, ktoré boli určené skôr na zubáče a šťuky. Nakoľko sme tam boli piati ľudia a miest na vyvážku nie je až tak veľa rozhodol som sa, že večer strávim na samotke, na špici sútoku. Nastal večer a my sme už boli pripravení na to, že táto rybačka pre nás skončí fiaskom. Bola krásna noc a všade okolo nás bolo počuť aktivitu sumcov. V ten večer sme ostali bez záberu a otázka znela, kde je chyba. Prvým problémom bola veľkosť nástrahových rýb a druhým umiestnenie nástrahy. Sumce lovili na hladine a naše montáže boli umiestnené skôr na dne.
Nastalo ďalšie ráno a nás opäť čakalo chytanie nástrahových rýb, ktoré sa stalo nočnou morou nás všetkých. Museli sme rozdeliť sily a začať bojovať s počasím a jeho neskutočnými teplotami a sklamaním z nástrahových rýb. Ak nemôžeme chytiť rybu na našom lovnom mieste, musíme skúsiť iné miesta. Jeden čln skúsil šťastie na Ondave a druhý zase na Latorici. Prešlo pár hodín a naša snaha sa vyplatila. Zhruba o tretej sme mali dostatok rýb na vyvážanie. Stále to boli len rybky vhodné tak na štuku, alebo zubáča. Začali sme makať s tým čo máme, aby sme aspoň na jednu noc zvýšili šancu chytiť sumca. Keďže sme boli početná skupina, museli sme udice vyvážať dosť blízko seba.
Minulú noc sumce lovili na hladine, tak pár montáži sme umiestnili inde a prerobili na hladinovú montáž. Ďalšími vhodnými miestami na umiestnenie udíc boli zasahujúce konáre do vody a vymyté korene stromov. Poviem pravdu, povyvážať desať udíc to dá zabrať. Sem-tam to končí aj menším konfliktom, pretože každý chce mať to najlepšie miesto. Keďže strom s podmytým koreňom bol len jeden a zálusk naň mali až dvaja, tak sme museli dve montáže umiestniť hneď vedľa seba.
Prvá montáž bola 1,5 m a tá druhá 0,5 m od dna; podotýkam, že hĺbka vody bola 3 m. Konečne bolo všetko hotové a my sme si mysleli, že si konečne môžeme sadnúť a vydýchnuť. No oddych ešte musel počkať. Prešlo pár minút od vyvezenia a prišiel záber. Pri pohľade na plavák sme hneď vedeli, že nám zabral sumec. Nastal okamžitý zásek a zdolávanie sumca. Prvé dojmy boli, že nejde o veľkú rybu, keďže udica bola vyvezená proti prúdu a ryba, hneď po zaseknutí, išla s prúdom dole.
Na moje prekvapenie zdolávanie netrvalo veľmi dlho a už ani neviem ako, ryba bola na brehu. Neveriacky som sledoval rybu a mysľou mi behali odhady jej veľkosti. Nakoľko páľava stále pretrvávala, museli sme konať rýchlo. Na zemi už bola pripravená podložka, na ktorej sme sumca rýchlo odmerali a odvážili. Neveril som vlastným očiam. Jeho dĺžka bola 191 cm a váha 41 kg. Už len rýchle foto a šup ryba do vody. Najkrajšie na tom bolo, že sumec zabral za bieleho dňa kolo 18 hodiny.
Bohužiaľ, to bola posledná ryba, ktorú sme počas tejto výpravy chytili. Aj napriek veľkým očakávaniam sme do rána ostali bez záberu. Neostávalo nám nič iné, len sa zbaliť a vyraziť na cestu domov. Aj napriek tomu, že nám táto výprava priniesla len jednu ryby, stála za to. Pevne verím, že budem súčasťou aj ďalšieho tímového úspechu.
