Na slovenských riekach.1

Výprava č.2

Rybačka je nielen o chytaní, ale aj o oddychu, premýšľaní  či naberaní inšpirácií. Súčasťou doterajších rybačiek bolo aj dlhodobé spoločné premýšľanie  o tom, ktorej slovenskej rieke sa s chalanmi začneme venovať ako prvej v poradí.

Víťazom dlhého uvažovania sa stala rieka Bodrog, ktorá je známa tým, že nepramení, ale je tvorená sútokom dvoch riek a to Ondavy a Latorice. Inšpiráciou pre nás bol najmä rok 1965, kedy bol na Bodrogu ulovený najväčší slovenský sumec s dĺžkou 265 cm a váhou 128 kg. Ihneď bolo rozhodnuté, druh ryby zvolený a termín výpravy stanovený.

Výprava bola naplánovaná na 3 horúce júnové dni. V piatok popoludní sme s chalanmi naložil veci,  nasadli do auta a vyrazili zdolať vopred stanovenú výzvu. I keď od slovenských sumcov nás delilo len 170 km, cesta bola nekonečná, nakoľko každý člen výpravy bol plný očakávania.

Nie vždy mám to šťastie, že natrafím na miestneho rybára, ktorý by ma oboznámil s danou oblasťou a podelil sa s osvedčenými taktikami lovu, so svojimi úspechmi i neúspechmi. O to ťažšia a náročnejšia bola táto výprava, pretože Bodrog bol pre mňa neznámou vodou, obrovskou výzvou a ja som bol odhodlaný zdolať  ju.  

Po príchode do cieľa nás čakalo to najdôležitejšie –  nájsť to správne miesto na rybolov. Prioritou boli dve základné kritériá – prekážky vo vode (padnuté stromy, kríky zasahujúce do toku rieky atď.) a mať čo najväčší odstup od civilizácie. Prečo? Myslím že žijeme v dobe, v ktorej je málo priestoru na oddych. Neustále sme v zhone a strese a preto človek potrebuje vypnúť, a to nielen od denného stereotypu, ale aj od ľudí.

Musím povedať, že po príchode k vode som bol milo prekvapený a hneď som si Bodrog zamiloval – našli sme pokoj, ktorý sme potrebovali. Miesto sme našli pomerne rýchlo a tak sme sa pustili do vybaľovania. Išlo nám to ako po masle, keďže každý člen výpravy bol plný elánu a nadšenia.

Po krátkom oddychu  sme sa rozhodli skúsiť šťastie vábením. Zobrali sme potrebný vercajg a za chvíľu sme už sedeli v člnoch a motor nás tlačil proti prúdu niekoľko km. Keďže sme so sebou  mali len jeden sonar, zvolili sme taktiku spojenia člnov s tým,  že jeden bude vábiť a ostatní budú čakať na záber.  Hneď po pár buchnutiach prišiel záber, žiaľ  nekoncentrovaním sa,  sa nám ho nepodarilo premeniť. Opäť škoda. No čo už, stáva sa.

Ďalšie minúty vábenia boli neúspešné, nedarilo sa nám a ja som mal pocit, ako keby sme boli na mŕtvej vode bez života.  Posádka to už pomaličky vzdávala. Napomohlo tomu aj slnko, ktoré nám, musím povedať, dávalo poriadne zabrať.

Každému už viseli nohy z člna a chladili sa v Bodrogu. No neprestávali sme dúfať v úspech, keď tu zrazu prišiel záber na Peťovu udicu, (Cormoran 2,1 m 100-400 g), ktorý sedel na samom špici člnu Kolibri.  Neviete si predstaviť ten adrenalín ktorý nás sprevádzal. Pri seknutí sumca bolo jasné, že ide o veľkú rybu. Najviac to pocítil Peťo, ktorému nechýbalo veľa a skončil by vo vode. Len vďaka kolegovi Radovi, ktorý ho doslova istil zo zadu sa tak nestalo. Rybe sme nemohli povoliť, keďže všade okolo nás boli padnuté stromy a kriaky. Súboj trval pár minút a ryba sa ukázala ako silný protivník.  Sumca sme opatrne vytiahli do člna a rýchlo sa presunuli do kempu, kde sme mu po náročnom boji nechali priestor na vydýchnutie a oddych. Pripravili sme meter, váhu i podložku a šli sme sa fotiť. Ryba merala krásnych 160 cm a vážila 25kg.  Ešte pár fotografií a sumec putoval späť k vode.

Ani neviem ako a deň bol preč. Ostal nám už len čas na vyvezenie udíc a prekontrolovanie rybiek.  Všetko bolo hotové, takže nastal konečne čas niečo si ukuchtiť. Neviem prečo, no vždy keď som na rybách, tak na jedlo vôbec nemyslím. S plnými žalúdkami a pivkom v ruke sme si po celom dni konečne sadli a začali si užívať atmosféru večernej prírody.

Hodiny pomaličky ubiehali, mesiačik sa mihal medzi hviezdami. A potom to prišlo. Zvuk ktorý tak strašne milujem, zvuk rolničky. Ihneď sme spozorneli a naše zraky sa upriamili na chemické svetlá na udiciach. Viem, že každý z nás tajne dúfal, že práve jeho udica bude tá výherná. Dnes sa šťastie usmialo na Tomáša. Práve jeho udica sa rozcengala a každý čakal a pozoroval či sa ju podarí seknúť. Možno sa vám zdá, že všetko prebiehalo pomaly, no vôbec tak tomu nebolo. Hovorím o sekundách, počas ktorých sa to všetko odohrávalo. Tomáš  uchopil udicu do ruky, navil šnúru a razantne sekol. ,,Je tam!“ – zneli slová. Sumec okamžite zrobil výpad, ktorý bolo ťažké zastaviť a neostávalo nám nič iné, len sadnúť do člna a ísť za rybou. Opäť sme jej nemohli vôbec povoliť, keďže všade vo vode boli prekážky. Tomáš držal rybu poriadne nakrátko. Sumec robil výpad za výpadom a my sme za žiadnu cenu nemohli povoliť. Udica  Delphin snow cat 255 cm 300 -500g ,osadená navijakom Tica Cybernetic,  dostávala poriadne zabrať. Niekedy som mal pocit, že už niečo povolí, no napokon všetko vydržalo a po asi  15. minútach sme rybu  vytiahli do člna. Je dobré keď sa rybár môže spoľahnúť na výbavu, ktorú používa. Pri brehu sme rybu na chvíľu nechali vydýchnuť a za ten čas sme pripravili všetko potrebné na váženie a meranie úlovku. Sumec meral nádherných 180 cm a vážil 34 kg. Je úžasné, že aj v našich riekach sú tak krásne ryby. Sú to poklady, ktoré si musíme chrániť. Po pár minútach sme rybu pustili späť k vode a s údivom  sme si sadli. Keby mi niekto povedal, že na slovenských riekach chytíme sumca s takýmito mierami, neveril by som mu. Nastalo posledné ráno rybačky. Bohužiaľ, do rána sme boli bez záberu a neostávalo nám nič iné, len pomaličky začať baliť. Všetci sme boli okúzlení touto výpravou. Určite sa tu ešte vrátime a presvedčíme sa o tom, že táto voda skrýva ešte krajšie kusy. Chceme sa ešte stretnúť s tak veľkými rybami.

© 2024 AKULA Group s.r.o. | Všetky práva vyhradené. | Created by MF