30. marec – dátum ktorý nie je ničím zvláštny, no pre nás to bol veľký deň. Práve v tento deň sa začalo naše ďalšie, v poradí piate, dobrodružstvo na talianskej rieke Pád, zamerané na sumce. Už pár týždňov pred odchodom bol každý z nás nedočkavý a prial si len to, aby ten deň už konečne nastal. Príprava nebola nijako náročná – veď to bola už naša piata výprava. Boli sme rozdelení na dva tímy, pričom prvý tím štartoval týždeň pred nami. Celý týždeň sme boli v napätí a očakávaní ako sa im bude dariť.
Štvrtok večer – balíme a vyrážame. Nakoľko chalani z prvého tímu nemali v posledné dni žiadne zábery, vyrážali sme bez akéhokoľvek očakávania, ale s radosťou, že predčasne zahájime sezónu v Taliansku.
Konečne sme dorazili k chalanom. Po krátkej debate a odovzdaní si informácií sme sa rozhodli zmeniť lovné miesto. Keďže túto oblasť poznáme, skúsili sme opäť šťastie na mieste, na ktorom sme chytali pred dvoma rokmi.
Po vybalení a rozdelení úloh sme začali s chuťou makať. Stačilo pár minút chytania nástrahových rýb a prišli sme na to, že pleskáče sú práve v trení, keďže sa nám vyhadzovali všade inde len nie na udici.
Čas bol neúprosný a my sme stále boli bez vyvezených udíc. Prvú noc sme vyviezli len štyri udice s rybkami a dve na živú nástrahu (rosniaky). No ostali sme bez záberu.
Druhý deň okolo nás lovil (na čereň) starší domáci rybár (82 rokov), s ktorým sme sa spriatelili a ktorý nám nachytal pleskáče rôznych veľkosti. Tak ako všetky dni na rybách, tak aj tento zbehol veľmi rýchlo – ledva sme stihli vyviesť udice a začalo sa stmievať.
Samotné vyvážanie stoji za zmienku, nakoľko sme mali pripravených 12 udíc, kde na tak málom mieste ich nebolo možné vyviesť. Samozrejme kde je vôľa, tam je cesta a všetko bolo zrazu možné. Museli sme začať kombinovať, vývažky boli doslova umeleckou tvorbou. Jedná udica sa tiahla o piliere mosta až na druhú stranu, iná udica zasa 300 m pozdĺž jedného ako aj druhé kraja brehu. Čo sa dalo sme ešte dávali na podvodné plaváky aby sme nebránili v prechodu člnom ktoré okolo nás pravidelne prechádzali.
Večer sa už niesol len v duchu teórií a debát. Zhodli sme sa na tom, že najlepšie kúsky ulovíme práve na tých výpravách, na ktorých si rybačku vychutnávame len s oddychom a relaxom, bez akýchkoľvek očakávaní. Takto sme začali vnímať aj túto výpravu a s bezstarostným pocitom sme zaspali.
Zobudil som sa na jemne crngotanie rolničky. Obvykle na takéto jemné zvuky nereagujem, ale niečo ma donútilo vyjsť von a skontrolovať palice. Bolo pol šiestej ráno a pri kontrole udíc som našiel jednu trhačku odtrhnutú, pričom šnúra bola úplné voľná. Pomyslel som si, že to bol záber, no ryba je, bohužiaľ, preč. Škoda.
„Dones mi čelovku“ – zneli moje slová adresujúce Peťovi, ktorý ešte vylihoval v bivaku. „Kašli na to, daj mi pokoj“ – to bola odpoveď od správneho parťáka . Vzápätí som si všimol, že jedna z udíc smeruje plynulo k zemi. Chytím udicu a hneď sekám do prázdna. Škoda. No hneď na to sa ozvala palica so strhnutou trhačkou. Nechápavo sledujem šnúru, ktorá bola prišponovaná. To nie je možné! Ryba je ešte stále tam! Okamžite sekám, ale tentokrát už nie do prázdna. V tom okamihu prišiel Peťo a sadali sme do člna. Čo čert nechcel, ryba spravila taký výpad, že mi skoro vytrhla udicu z ruky a s člnom ma odtiahla od brehu tak rýchlo, že Peťo ani nestihol naskočiť. Čo teraz? Ísť, alebo sa vrátiť späť? Musím sa vrátiť – už len kvôli tomu, že sa mi šnúra zamotala do druhej bójky a rozmotávať ju by bolo pre jedného zdĺhavé.
Povoľujem cievku a vraciam sa k brehu po Rada, ktorý už tiež zaregistroval, že sa niečo deje. Okamžite vyrážame za rybou, ktorá už bola asi 70 m od nás, dole prúdom.
Prišli sme nad rybu a začali sme ju zdolávať. Hneď pri prvom zaprení sa do palice som si pomyslel, že ryba je stratená. Bola rovno pod spadnutým stromom a ja som necítil žiaden kontakt s ňou. Zapieram sa plnou silou – niekoľkokrát. Som presvedčený, že som zamotaný v padnutom strome. Opäť sa zapieram plnou silou, bez ohľadu na udicu, a stále nič. Otočím sa, pozriem okolo seba a prichádzam na to, že už som niekoľko metrov od spadnutého stromu aby som mohol byť zavadený.
To čo je? To nie je možné! Ešte stále som si neuvedomoval aké zviera mám na palici. Plnou silou sa zapieram do palice a ľavú ruku striedam – navijak – palica a stále dookola. Trvá to večnosť! Pomaly strácam energiu a rybu som ešte ani neodlepil od dna. Začína ma bolieť celé telo a ryba stále bez problémov zvláda moje zdolávanie.
Po 35. minútach tvrdého zapierania sa, na doraz mojich síl a palice, sa sumec prvýkrát ukázal na hladine. Pane bože! To čo je?! Výpad, zamávanie chvostom a Rado bol taký mokrý, ako keby som naňho vylial vedro vody. Len som čakal, že povolí náradie, alebo ja, nakoľko to bol neúprosný boj na doraz našich síl. Jednoducho kto z koho.
Ešte pár výpadov a striedam sa s Radom, aby som rybu mohol dostať do člna. Zopár potľapkaní po hlave a vyčerpaní ťaháme rybu na palubu. Sadám si a nechápavo zíram čo za gigant nám leží v člne. Zabral celú spodnú plochu člna, ktorý má rozmer 330 cm.
Vzápätí prichádza výkrik víťaza. Yes, yes – máme to! Neskutočná eufória a radosť. Nechcel som tipovať dĺžku ryby, no vedel som, že magickú hranicu 2 metre sme určite prekonali.
Rybu sme vytiahli na breh a pri meraní nám meter ukázal neuveriteľných 232 cm a váha vyskočila na 95 kg. Ešte pár fotiek a rybu vraciame vode. Nechceli sme riskovať usmrtenie ryby, keďže na Páde je zakázané púšťať sumce späť do vody.
Trvalo nám veľmi dlho, kým sme si uvedomili čo sa nám vlastne podarilo a koľko šťastia sme mali. Boli sme tak opantaní radosťou, že sme takmer prišli o čln, pretože sme ho zabudli ukotviť. Samozrejme sme museli rýchlo hľadať spôsob ako sa dostať k člnu a pritiahnuť ho na breh.
Selfie a pár fotiek z neopisateľného zážitku.
V to ráno nás navštívil náš taliansky priateľ, s ktorým sme sa zoznámili počas prvých dní, a ktorému sme sa pochválili s našim úlovkom. Dostali sme ďalšie cenné rady, ktoré sme v nasledujúcich dňoch aplikovali v praxi.
Do konca našej rybačky sme mali asi 9 záberov a podarilo sa nám chytiť ešte dva sumce (1,38 m; 1,18 m), ktoré nám taktiež urobili neskutočnú radosť a ktoré si veľmi vážime. Zaujímavé je, že všetky ryby nám zabrali na cca 45 cm dlhé pleskáče a rybky menších rozmerov nám nepriniesli ani jeden záber.
Za zmienku stojí aj palica DELPHIN SNOW CATFISH, s ktorou som zdolal aj nášho krásavca. Musím podotknúť, že kúpa tejto udice bola skvelou voľbou. Je úžasné, keď sa môžem spoľahnúť na vlastnú výstroj.
Nesmiem zabudnúť na poslednú, tzv. Vágnerovu noc. Je to posledná noc výpravy, počas ktorej Jakub Vágner, takmer vždy, chytí tú najväčšiu rybu. Stále sa takto s úškrnom utešujeme, že posledná noc nám prinesie takú rybu. Minulý rok sa to aj stalo. Zobúdzame sa na záber a zisťujeme, že nevidíme udicu. Stojan ohnutý, palica špičkou až pri zemi a šnúra sa ťahá v plnom prúde cez dobrzdený navijak (TICA CIBERNETIC). Žiaľ bez úspechu, šnúra na 80 kg po niekoľkých sekundách povolila.
Podobne to bolo aj túto, poslednú, noc. Zasa úškrny i úsmevy a bum ho tu. Poriadny záber s ohnutou udicou až k zemi. „ Peter, záber. Sekaj!“ – zneli moje slová. „Ako mám seknúť, keď nedokážem ani zdvihnúť udicu zo stojana“.
Nakoniec sa mu to podarilo, no s ťažkou biedou udržal udicu v ruke. Povoliť cievku a skočiť do člna už bolo nemožné. Bola to taká sila, že šnúru nám v plnej rýchlosti zasa ťahalo cez dotiahnutý navijak. Rybu sme dokázali udržať na palici len cca 15 sekúnd, počas ktorých dokázala vyrovnať háčik.
Škoda, človek sa učí na vlastných chybách. Tento posledný záber mohol byť nádherným kapitálnym úlovkom. Každopádne „Vagnerových“ nocí bude ešte dosť.
Týždeň zbehol ani nevieme ako a už sme sedeli v aute a cestovali domov. Rieka Pád sa stala našou tradíciou, pri ktorej sa vždy naučíme niečo nové a domov sa vraciame s pocitom, že sa tu musíme vrátiť.
Článok zverejnený https://www.rrr.sk/online_rybicky/06-2017/magazin.html#p=1
Facebook: https://www.facebook.com/akulafishing
Nástrahy použité: www.zivanstraha.sk
