Už si ani presne nespomínam ako rýchlo prebehla organizácia poslednej plánovanej rybačky, ktorá bola zameraná na prívlač. Len som sa dozvedel, že v nedeľu (20.11.2016) o štvrtej ráno vyrážame smer východ, okres Michalovce. Tak ako stále, tak aj teraz, všetko sa začalo dlhou cestou a nadšením z daného dňa.
Samozrejme nič nejde tak hladko ako si to človek plánuje. Na to aby sme sa dostali k vode a vylodili člny sme museli zdolať neskutočné dlhú rozmokvanú lúku, na ktorej mali šance len autá 4×4. Cieľ na dosah a my sa musíme zapodievať tým, ako sme zasa podcenili všetky skutočnosti. Ráno 7 hodín, hmla, rosa a naše auto v strede lúky zapadnuté tak, že bez silného auta 4×4 či traktora, by nebola žiadna šanca na vyslobodenie. Čas uteká, nervozita stúpa a neostáva nič iné len sa vybrať do najbližšej dediny a nájsť niekoho, kto má pred domom, alebo vo dvore zaparkované auto, ktoré by zvládlo danú situáciu.
Nahadzujeme, skúšame, meníme a najmä trháme nástrahy. Trhanie nástrah bolo na dennom poriadku, nakoľko všade je nejaký kriak či spadnutý strom. Počasie ideálne, voda nádherná (cca 6 °C) a my sme stále bez záberu. Ťažko sa taký deň odôvodňuje, ale neprestávame veriť a snažiť sa. Skúšali sme všetko možné od rôznych gúm, voblerov či viper predator. Meníme veľkosti aj varianty, no proste všetko a stále sme bez záberu. Tu už aj trpezlivosť a viera opúšťajú naše hranice.
Hlúpa myšlienka, ale predsa. Zmením návnadu a dám tam takú, ktorú som doteraz považoval za najhoršiu a po pravde ani som ju na udici nikdy nemal. Aspoň si zahádžem ku kríkom, spravím si pár falošných záberov o nejaký kriak vo vode, a keď odtrhnem tak odtrhnem. Koniec koncov mi ľúto tejto nástrahy nebude.
A takto aj bolo. Niekoľko náhodov a záber – malý dorastenec, zubáč. Konečne aspoň niečo! Trochu som sa zasmial a nekládol som tomu žiaden dôraz. Spravil som zasa niekoľko náhodov, zavadil som a odtrhol.
Deň pokračoval ďalej a stále bez záberu. Pri zmene nástrahy som si všimol, že v puzdre máme ešte jednu takú istú nástrahu ako som mal pred tým. Previazal som a išiel som sa zasa hrať.
Niekoľko náhodou a zrazu záber, ktorý už bol silne citeľný na palici kde bolo cítiť, že je tam niečo väčšie. V prvom momente som predpokladal, že to bude nejaký sumec do jedného metra, ale keď sa na hladine ukázal ten krásny vypasený zubáč, bola to neskutočná radosť. Bol ozaj nádherný. Mal 80 cm a vážil 8 kg.
Pozornosť sa samozrejme obrátila na mňa. Nikto ani záber a ja rovno dvoch zubáčov, kde druhý zubáč už rozprával za všetko.
Samozrejme pokračoval som v ďalších náhodoch až dovtedy, kým som aj túto gumu neodtrhol. Každopádne deň sa nám ukázal ako úspešný a to hlavne z nového ponaučená.
Podľa môjho názoru štastie sme mali vďaka tej škaredej nástrahe, bez najmenšej šance na ulovenie ryby. S istotou to neviem potvrdiť, ale pevne verím, že keby sme v daný deň mali všetci štyria tieto nástrahy, určite by sme si pripísali viac záberov a ulovených rýb. Takto sme ostali pri skóre štyria ľudia 2x ryba na rovnakú nástrahu, ostatný bez záberu.
A ponaučenie? Nikdy sa nespoliehaj na trendové novinky nových voblerov a gúm. Skús niekedy aj niečo také, s čím budeš mať najmenší predpoklad na záber a možno práve v tomto okamihu ťa život prekvapí tak ako mňa.
Deň bol na konci a padlo veľmi dôležité rozhodnutie. Ja a Jakub sme mali, na ďalšiu sobotu 26.11.2016, ukončiť našu sezónu na týždňovej rybačke v Taliansku. Celé sme to prehodnotili a dali sme prednosť tejto rieke u nás na Slovensku.
Je tu sobota (26.11. 2016) a my sme zasa na rozmokvanej lúke, kde je viac než isté že zasa zapadneme. Čo je isté, to sa aj stane. V strede lúky zasa zapadnutí. Výhodou bolo to, že hneď okolo nás boli rybári a každý samozrejme na 4×4, takže o pomoc nebolo núdze. Zasa sme sa nechali odtiahnuť na miesto a keďže, podľa predpovede, malo celý týždeň pršať, mrznúť a snežiť, museli sme si vybrať takú lokalitu z ktorej by sme, v prípade potreby, vedeli vyjsť autom aj sami.
Celý týždeň bol neskutočný, zima, premeny počasia, a čo je najhoršie – stmievanie sa kolo 16. hodiny. Ako sa vraví, pre ryby treba krvácať a my sme krvácali. Nebolo nám zle, ale najväčším nepriateľom bola tma a noc, kde v prípade potreby WC sa človek musel vyslobodiť z rozohriatého spacáku a putovať do zimnej a rozbahnenej krajiny.
Počas celého týždňa skúšania rôznych variant lovu, ako aj prívlače, sme mali len jeden jediný záber. Udice sme mali vyvezené na ťažko, keď v tom sme počuli jemný zvuk signalizátora. S udicou sa nič nedialo a signalizátor už nepískal. Asi tak po hodinke a pravidelnom chodení od udice k udici sme si všimli, že moja šnúra je stiahnutá úplne k brehu. Pomaličky som navil a sekol. Bolo cítiť poriadny odpor – ako keď človek zavadí. Trvalo to asi tak 4 sekundy. Nakoniec povolilo a nástrahu sme vytiahli z vody. Nástraha bola celá od slizu a bolo hneď jasné o čo sa jednalo.
Záber musel spôsobiť sumec, ktorý danú nástrahu len tak prehltol, lebo nástraha bola cielená na zubáča. S nástrahou sa musel sumec ťahať k brehu, na čo samozrejme signalizátor nemohol reagovať. Nástraha tak ostala v tráviacom trakte sumca. Žiaľ seknutie nepomohlo, lebo na nástrahovej rybke bol maličký dvojháčik, prispôsobený na zubáča.
Takto nám zbehol celý týždeň poslednej rybačky roku 2016. Peťo s Jakubom.
