Výprava č.1
Nikdy som nebol vášnivým rybárom a dokonca som nemal ani rybársky preukaz, hoci všetci v mojom okolí boli zažratými rybármi srdcom aj dušou. Chápal som čo to obnáša a aká je to vášeň, hobby, no nikdy som tomu nepodľahol. Možno preto, že každý z okolia bol prevažne kaprár a tento druh ryby ma nikdy neoslovil.
Ako som už spomínal, kolegovia boli kaprármi, a tak ako pred každou, tak aj pred touto výpravou sa pripravovali výlučne len na lov kapra. Práve v tomto období som si kúpil (kolega mi predal) prvú sumčiarskú udicu Kamasaki 3m/ 200g a multiplikátor, nakoľko rybačka bola cielene zameraná na sumce.
Osobne som nevedel do čoho idem a stačilo mi len vedieť, že mám výbavu na sumca. Žiadna značka, gramáž ani iné parametre ma nezaujímali, nakoľko háčiky, plaváky, olová či šnúry zabezpečoval kolega, ktorý nás pozval na rybačku.
Spočiatku sme, spolu s kolegom, túto výpravu nepovažovali za rybačku. Skôr sme ju vnímali ako oddych, nakoľko termín bol naplánovaný na letný mesiac august a chytať sme mali v kanáli, v meste San Dona di Piave, ktorý bol vzdialený sotva 30 km od mora. Čiže naša predstava bola cez deň oddych pri mori a večer na rybách.
Veľkou výhodou pre nás bolo to, že od firmy ESPIK Group s.r.o. sme dostali tzv. sponzorské. Spoločnosť nám zabezpečila firemnú dodávku a poskytla platené pracovné voľno.
Akcia začala, 11.08.2014 – San Dona di Piave
Na miesto sme dorazili plní nadšenia, radosti ako aj únavy z cesty dlhej cca 1 000 km. Lovné miesto bolo vopred zvolené kolegom ktorý nás pozval. My sme už len odparkovali autá a začali vybaľovať. Po príchode do cieľa sme dostali hneď prvú facku z neskutočnej horúčavy, na ktorú sme neboli pripravení – ale obeta je potrebná. Veci vybalené, bejvaky rozložené, povolenky kúpené. Ostávalo už len omrknúť more, pripraviť sa na vyvážku a večerný lov.
Prívlač a boj so sumcom .Niekedy podvečer som si vzal bratovu udicu, prívlačkárku, nasadil nástrahu (biele kopýtko) a šiel si zahádzať. Nijako som neriešil to, že mám udicu ultra light 2 – 8 g (Shimano Catana) a jemný silón. Chcel som si len zahádzať. Nahadzoval som let tak, bez nádeje, že by som niečo mohol chytiť, keďže s rybami som nemal žiadne extra skúsenosti.
Neviem už presne, ale hodil som len pár náhodov, keď tu zrazu neskutočný kopanec, ktorý ma doslova vydesil. Udicu mi takmer vytrhlo z ruky, navijak cez cievku pískal ako zmyslov zbavený a ja som nemal ani najmenšie tušenie čo sa deje a čo je potrebné robiť. Jedinou výhodou bolo to, že si ma všimli moji kolegovia, ktorí stali pár metrov odo mňa. V momente som im odovzdal udicu. Zrazu aj oni pochopili, že tak ako na nich, tak aj na túto udicu je to priveľké sústo. Plne pri zmysloch a v rýchlosti naskočili na čln, ktorý bol hneď vedľa mňa a snažili sa tento záber premeniť.
Na jednom člne boli dvaja ľudia a na druhom ďalší dvaja. Keďže všetci boli skúsenými rybármi už vopred vedeli, že súboj s takouto rybou nebude možné vyhrať len tak ľahko. Aby ju mohli dostať nad hladinu vody, museli dôsledne taktizovať a pomaličky ju unavovať.
Veľkou výhodou bolo to, že na vode boli dva člny a štvorčlenná posádka, ktorá sa pravidelne striedala s udicou. Každý a jeden chcel zažiť ten pocit mať niečo veľké na palici a to aj napriek tomu, že už vopred bolo jasné, že boj bude prehratý. Počas hodinového boja sa udica pravidelne striedala z ruky do ruky. Nikto nemal toľko energie, aby dokázal udržať rybu na udici sám a bez toho, aby ju nestratil. Ja ako divák som to, samozrejme, všetko sledoval z brehu. Od pirameho súboja ma delila vzdialenosť 4 m. Stepovanie, obhrýzanie nechtov či nervozita ktorá sa striedala s radosťou – bolo to neuveriteľné.
Ničomu som nerozumel. Pozerám na nich – každý unavený, udica nesmierne ohnutá – len som čakal kedy strelí. Boli sme už tak blízko cieľa kde sme už na hladine videli tú mimoriadne bojujúcu rybu. No tá sa postarala o extra výpad – pískanie cievky, ohnutie udice a zase všetko začínalo odznova. Neviem presne ako dlho trval boj, nakoľko sme všetci boli v eufórii a vzrušení, no predpokladám, že chalani sa s rybou trápili dobrú hodinu a pol.
Nečakal som šťastný koniec, no napokon sa podarilo dostať unavenú rybu na hladinu. Každý stál v nemom úžase a pozeral, čo sa nám vlastne podarilo zdolať. Bol to nádherný sumec, ozaj nádherný. Nádherný kvôli tomu boju a náradiu, na aké sa nám ho podarilo zdolať a v konečnom dôsledku aj preto, že to bol náš prvý sumec ktorého sme ulovili.
Neviem to s istotou, ale myslím, že meral okolo 137 cm, no váhu vám nepoviem, nakoľko sme ho nevážili. V tej radosti a vzrušení sme hmotnosti jednoducho nekládli veľký dôraz. Odhadujem, že mohol vážiť cca 20 kg.
Kapitálny úlovok to zrovna nebol, ale na prvý krát a na tak jemne náradie to bol zážitok na celý život. V dnešnej dobe keď chytím veľkeho sumca sa ten neopísateľný pocit nevyrovná tomuto prvému úlovku aj napriek tomum, že som ho len sekol, pár sekúnd bez zmyslov držal na udici a o vytiahnutie sa postarali ostatný kolegoviam kde aj pre nich je tento pocit prvotný a nezabudnuteľný.
Vtedy to začalo. Bolo to ako droga. Bola to závislosť, ktorú som si chcel zopakovať a opakovať pravidelne.
Žiaľ, počas celej rybačky už žiaden iný záber na sumca neprišiel. Teší ma však, že rybačku si naplno užili aspoň kaprári. Vedel som, že do ďalšieho leta si vybavím rybársku povolenku na našich vodách a postupne budem získavať aké také skúsenosti, ktoré zúročím pri najbližšom návrate do Talianska. Určite sa tu ešte vrátim a skúsim šťastie znova.
Teraz môžem povedať, že Taliansko sa stalo našou každoročnou akciou.
